Convair B-36

Convair B-36 (prezývaný "Peacemaker" – v prekl. "Mierotvorca") bol strategický bombardér skonštruovaný spoločnosťou Consolidated Vultee a používaný výhradne USAF. B-36 bol najväčším sériovo vyrábaným lietadlom s piestovými motormi. Zároveň mal aj najväčšie rozpätie krídel medzi bojovými lietadlami (70 m), pričom v tomto ho prekonávajú iba niektoré vojenské transportné lietadlá. B-36 bol prvý bombardér schopný doručiťjadrové alebo termonukleárne zbrane v plne uzavretej bombovnici. S doletom vyše 9 700 km a s maximálnou záťažou najmenej 33 000 kg bol B-36 prvý interkontinentálny bombardér, ktorý stanovil štandard pre neskoršie stroje USAF ako, napr. B-52 Stratofortress, B-1 Lancer a B-2 Spirit.

Výzbroj[upraviť | upraviť zdroj]

Štyri bombovnice pojali dokopy takmer 39 000 kg nákladu bômb, viac ako 10-násobok toho čo B-17 Flying Fortress. B-36 nebola vyvíjaná ako nosič jadrových zbraní, keďže v dobe vývoja lietadla boli tieto predmetom prísneho utajenia a o spôsobe ich prepravy sa len muselo rozhodnúť. Napriek tomu sa z B-36 stal bombardér pre ich nosenie okamžite po uvedení do služby. Vo všetkých hľadiskách okrem rýchlosti bola B-36 lepšia ako jej sovietsky náprotivok Tupolev Tu-95uvedený do služby v roku 1956. Až pokiaľ sa dostal do výroby bombardér B-52 bola B-36 jediným lietadlom schopným niesť vodíkovú bombu Mark-17 prvej generácie, ktorá bola 7,5 metra dlhá, mala priemer 1,5 metra a vážila 19 000 kg.

Obrannú výzbroj tvorilo šesť diaľkovo ovládaných vysúvateľných streleckých veží a pevná nosová a chvostová veža. Každá z nich bola vyzbrojená dvoma 20 mm kanónmi, čo bolo dokopy 16 kanónov. To robilo z B-36 bombardér z najväčšou obrannou výzbrojou.

Podmienky pre posádku[upraviť | upraviť zdroj]

Cvičné misie väčšinou pozostávali z dvoch častí: prvou bol 40 hodinový let nasledovaný údržbou a doplnením paliva na zemi; druhou bol 24 hodinový let. S ľahkým nákladom mohla B-36 uskutočniť 16 000 kilometrový nonstop let pri rýchlosti 380 km/h. Tá sa s použitím prúdových motorov mohla zvýšiť až na 650 km/h ale na úkor doletu. Pri 40 hodinovom lete s použitím prúdových motorov iba na štart a výstup do potrebnej výšky bol dolet približne 15 000 km.

B-36 nebolo lietadlo, v ktorom by sa lietalo obzvlášť príjemne. Napriek obrovským vonkajším rozmerom boli pretlakové priestory pre 15 členov posádky v plnej výstroji relatívne stiesnené, najmä pri dlhých letoch.

V prípade bojových letov počas vojny by boli lety väčšinou jednosmerné, tzn. štart zo základní na Aljaške alebo v Grónsku, prelet nad ZSSR a pristátie v Európe alebo na Blízkom východe. Najväčšie obavy posádok boli ohľadom schopnosti prežitia následkov účinkov zbraní, ktoré niesli na palubách svojich lietadiel. Vznikali z relatívne nízkej únikovej rýchlosti lietadla z oblasti použitia týchto extrémne ničivých zbraní. Tieto obavy boli potvrdené aj pri testoch operácie Castlez roku 1954, pri ktorých boli poškodené B-36 pri simulácii úniku z dosahu 15-megatonovej explózie.